Babie leto so Sovulami

Máme tu jeseň. No ešte pred chvíľou sme si užívali babie leto. A musíme napísať, že stálo za to. Krásne slnečné počasie a príjemná teplota nám spríjemnili naše stretnutia na krúžku. Úspešne sme nadviazali na dlhšie sobotňajšie výlety aj s ďalšími odborníkmi na rôzne oblasti. 

Západ Slnka so Sovulami

Po vydarenej akcii na ostrove Sihoť sme organizovali počas jesene aj návštevu hradu Devín a výstup na Devínsku Kobylu. Na hrad Devín sme nešli iba kvôli histórii. Chceli sme si z vtáčej perspektívy pozrieť okolitú krajinu. Kedysi sa odtiaľto dali pozorovať obrovské ryby - vyzy. Tie nanešťastie z tohto úseku Dunaja vymizli. Ostali tu však aj ďalšie zaujímavé druhy, o ktorých sme si toho viac povedali. Podarilo sa nám pozorovať kŕdeľ čajok na pláži a naučili sme sa o funkcii lužného lesa v krajine. Všetko sme mali pekne na dlani. Navyše nám pekný výklad zabezpečil aj odborník - botanik zo SAV.

Sovule na hrade Devín

Na Devínsku Kobylu sme sa vybrali za pekného teplého počasia. Vyhradili sme si celý krúžok na výstup, pričom sme sa naučili rozlišovať jednotlivé duby a iné stromy. Ochutnali sme aj semená buka lesného. Aj to je jeden z našich Sovule prístupov - využívať prírodné produkty. Raz sa to krúžkarom zíde. Dlhšia pauza na vrchole Kobyly umožnila načerpať nové sily a smerom nadol to už bolo zábavnejšie. Tí rýchlejší si užili slalomový beh chodníkom až dole pod Sandberg.

Pod vrcholom Devínskej Kobyly

O týždeň neskôr sme sa vybrali do Weitovho lomu porozprávať si o netopieroch, ale aj iných živočíchoch. Ukázali sme si ako funguje sonar a detektor. Pozorovali sme aj pár krkavcov, najväčších spevavcov na svete. K tomu sa pridal ako vždy kopec zábavy počas putovania.  
 

O netopieroch v lome

V stredu sme objavili čaro pokosenej lúky pod cyklomostom. Venovali sme sa maľovaniu, ale aj hľadaniu ulít a živočíchov. Dokonca sme našli aj ukrytú užovku fŕkanú v škáre. Hneď sme si povedali aj o význame nepatrných škár pre živočíchy.  

Maľujeme šišky

Po dlhšej dobe sme boli aj na Srdci, kde sme sa tiež naučili rozlišovať stromy podľa listov. Preskúšali sme aj naše zmysly, konkrétne sluch. Viete sa potichu zakrádať? Počas jednoduchej hry sme si to vyskúšali. A bolo to naozaj zábavné aj poučné. Umiestnili sme aj fotopascu pri jazvečom hrade. A výsledok sa dostavil - jazvece sa ukázali. 

Učíme sa dreviny

Okrem toho sme si znova zopakovali základné a spoľahlivé uzly. Tie sa nám vždy môžu zísť. Ak vás naše aktivity zaujali neváhajte sa pridať, predovšetkým v sobotu budeme pokračovať aj v novembri. 

Stromové netopiere - raniaky

Netopiere si predstavujeme v spojení s tmou, jaskyňami či štôlňami. Vyletujúci netopier z jaskyne je pre väčšinu z nás symbolom opusteného priestoru. No nie všetky netopiere majú radi takéto prostredie. Také raniaky, ucháče, uchane či netopiere riasnaté nájdeme väčšinu roka v stromových dutinách. Tu sa rozmnožujú a neskôr sa ukrývajú, kým nie je príliš chladno.  

Raniak hrdzavý (Nyctalus noctula)

Pristavíme sa pri raniakoch. Na Slovensku žijú tri druhy a všetky sú typické lesné netopiere. To znamená, že do jaskýň spravidla nevletujú. Majú radi dutiny vyššie nad zemou, pričom ich pravidelne striedajú počas roka. Žijú u nás - raniak obrovský (Nyctalus lasiopterus), hrdzavý (N. noctula) a malý (N. leisleri). Sú hmyzožravé, dokonca raniak obrovský loví aj malé spevavce. Je to jediný mäsožravý druh netopiera v Európe.

Najbežnejší z raniakov - raniak hrdzavý - nežije usadlo, ale aby sa rozmnožil väčšina samíc od nás odlieta preč zväčša severo-východným smerom kde porodia mláďatá. Koncom leta sa vracajú zasa naspäť. Podobne migruje aj raniak malý, pri raniakovi obrovskom zatiaľ nemáme dostatok informácií. Je to v podstate najmenej poznaný netopier v Európe.

Raniaky sú typické štíhlymi krídlami, ktoré im umožňujú rýchly let nad korunami stromov. Preto ich môžeme aj ľahšie pozorovať na rozdiel od iných druhov. Zaujímavé je, že raniaky hrdzavé aj malé vydávajú aj pre naše ucho počuteľné zvuky. Týmito tzv. sociálnymi hlasmi sa dorozumievajú medzi sebou. Môžeme ho popísať ako cmuknutie či cvrknutie. Počas jesene nás niekedy prekvapia skupiny raniakov hrdzavých loviacich počas dňa (niekedy aj 50 jedincov naraz) často priamo nad domami v obciach. Súvisí to s migráciou netopierov smerom na juh, keď sa putujúce netopiere zastavia na vhodnom mieste loviť potravu. Je to prírodné divadlo, ktoré sa nám vryje nadlho do pamäte. 

Raniak malý (Nyctalus leisleri)

Raniaky hrdzavé aj malé sa celkom zaujímavo prispôsobili životu v blízkosti človeka. Obývajú napr. škáry v panelových domoch či búdky, ktoré obsadia na jar a potom sa sem vrátia na jeseň. Niekedy tu prežijú aj celú zimu. Môže to byť pre ne aj nebezpečné, ak sa napr. dom zatepluje, tak môže celá kolónia netopierov uviaznuť v uzavretej škáre. Preto je dôležité vopred odborne prehliadnuť dom pred zateplovaním a každou úpravou. 

Doteraz chýba množstvo dôležitých informácií o týchto stromových druhoch, keďže nie je možné ich sčítavať v podzemí na tradičných zimoviskách ostatných druhov netopierov. Stále nám chýba množstvo údajov o tom, kde tieto druhy zimujú, kde sú presne miesta kde samice rodia mláďatá či ako vysoko a ďaleko lietajú za potravou.

Kuny za rohom

Keď sa povie šelma, predstavíme si zväčša veľké mačkovité šelmy, vlky, medvede. Avšak šelmy sú aj menšie tvory, ktoré nás nemusia ohrozovať. Niektoré žijú pri našom boku bez toho aby sme o nich vedeli. Lákajú ich naše príbytky, záhrady či odpadky. Bežne v záhradách a na okraji sídiel žijú okrem líšok aj lasicovité šelmy. A medzi nimi nájdeme kuny - našich najobratnejších predátorov. Tie sa prezradia častokrát zvyškami potravy na povalách, podkroví či chatách.

Na Slovensku sa stretávame s dvoma druhmi - kunou lesnou (Martes martes) a skalnou (Martes foina). Dosahujú veľkosť domácej mačky, no sú štíhlejšie s pretiahnutým telom. Pohybujú sa skokmi. Rozlišujú sa v tvare podbradníka - svetlej škvrny na hrdle a aj sfarbením srsti. Kuna skalná je zavalitejšia, má svetlejšiu srsť a biela škvrna na hrdle sa rozvetvuje do tvaru vidlice. Rada obýva prostredie v blízkosti ľudských obydlí. Kuna lesná je štíhlejšia, s tmavou srsťou a žltou škvrnou bez vetvenia. Je to  predovšetkým lesný druh, ale tiež neraz navštívi aj záhrady ak sú v blízkosti lesa.

Kuna skalná (vľavo) a kuna lesná (vpravo)

S oboma sa môžeme stretnúť počas túlania sa v prírode. Ich potravu tvoria predovšetkým malé hlodavce, vtáky, vajíčka. Je známe, že dokážu uloviť vevericu počas prenasledovania v korune stromu. Avšak predovšetkým kuny skalné obľubujú aj ovocie a lesné plody. Počas leta a jesene tvoria častokrát hlavnú zložku potravy. Kuny nelovia spôsobom ako mačky - zakrádaním. Korisť prenasledujú na zemi alebo na stromoch dlhými a rýchlymi skokmi pričom prenasledovanie koristi môže trvať aj niekoľko minút. V zime častejšie využívajú ako potravu aj uhynuté živočíchy.  

Stopy a trus kuny

Neobyčajnú obratnosť si všimneme keď prenasledujú korisť v korunách stromov. Ale nielen tam kunám táto vlastnosť pomáha. Využívajú ju napríklad pri plienení vtáčích búdok. Preto hlavne pri väčších búdkach je potrebné aj oplechovať steny, aby sa čo najviac sťažil prístup k vstupnému otvoru. Niekedy navštívia aj jaskyne, kde vedia uloviť netopiere visiace nízko nad zemou alebo na pre ne dostupných miestach.

V prírode majú aj prirodzených nepriateľov - predovšetkým orla a výra skalného. Pomerne často sa objavujú na ich jedálničku. Počas odpočinku sa ukrývajú v dutinách stromov, búdkach, povalách či starých hniezdach.