Inšpiráciou založenia prírodovedného klubu Sovule bolo obdobie môjho detstva, s ktorým sa spája čas strávený v prírodovednom krúžku v Devínskej Novej Vsi. Vtedy mladý prírodovedec Michal Noga založil a viedol krúžok pre deti z Devínskej. Myslím, že podobný krúžok dovtedy a ani dlho potom v Bratislave neexistoval. Až vznikli Sovule, ale to je už iný príbeh. Stretávali sme sa v piatok po škole buď v priestoroch Istracentra alebo neskôr na Základnej škole Pavla Horova 16. V sobotu sme chodievali na výpravy do širokého okolia - na Záhorie, do Malých Karpát alebo k Dunaju. Boli to výpravy, ktoré neboli iba turistikou, ale skôr pravým dobrodružstvom spojeným s objavovaním jaskýň, brodením zatopených lúk, sčítavaním husí či hľadaním sov. Boli to na dnešné pomery drsné výpravy, ale pre nás úplne prirodzené, v dobe bez mobilných telefónov odkázaní iba na verejnú dopravu a velenie Miša. Neboli sme skauti, mali sme výhodu, že Mišo nám predával znalosti o živote zvierat, ktoré nám dokázal ukázať v prírode. Spoznali a pozorovali sme druhy, ktoré boli vtedy mimoriadne vzácne alebo sa o nich vedelo veľmi málo. Dnes z týchto poznatkov ťažia aj Sovule, keďže sa postupne vraciame na úžasné miesta kam sme chodili ako deti my s Mišom. Doliny Malých Karpát alebo lúky pri Morave nás už očakávajú. Predtým však vyrozprávam niekoľko príbehov, čo sme zažili my na krúžku ako deti - ja, Andrej, Gašpar, Juro, Mišo, Lukáš, Laura, Monika, Kika, Lenky a ďalší.
História - niekedy okolo roku 1998
Blíži sa zima a s ňou prichádza aj čas výprav za netopiermi. Ale nielen za nimi tentoraz pôjdeme. Dnes sa vydáme na výpravu do jaskyne Kršlenica. Nachádza sa v kopci a rezervácii s rovnakým názvom. Stretávame sa ako vždy v Devínskej. Ako každú sobotu, aj teraz nás na zástavke autobusu čaká Mišo s veľkým plne naloženým batohom. Vždy tam má kopec teplých vecí a samozrejme ďalekohľad či baterky. Nasadáme na autobus a hneď vystupujeme na miestnej vlakovej stanici. Je ráno, zima je cítiť všade. Kúpime si lístky a čakáme na vlak. Prichádza o chvíľu, no len čo sa zohrejeme, vystupujeme. V Zohore prestupujeme na motorový vlak do Plaveckého Mikuláša. Cesta ním je dlhá a pomalá. Široké lavice vo vlaku sú ideálne pre usadenie celej skupiny. Mišo vyťahuje svoje hodinky bez remienka. “Kto odhadne koľko je jedna minúta?” a spúšťa stopky zatiaľ čo my skúšame odhadnúť čas. Minúta ubieha prekvapivo pomaly, ale triafame sa celkom presne do rozmedzia niekoľkých sekúnd. Za oknom sa črtajú Malé Karpaty obsypané snehom. Kopce sa postupne približujú a my sme stále viac nalepení na okne. Rátame myšiaky sediace na lúkach a stromoch. Konečne vlak zastavuje na stanici. Prechádzame cez dedinu, kde sa ešte zastavujeme v miestnych potravinách dokúpiť horalky a iné zásoby. Pokračujeme dedinou až na jej koniec. S posledným domom sa začína rezervácia Kršlenica. Svah je strmý, porastený trávou a kríkmi. Sem tam obohatený vápencovými skalkami. Tie tvoria tzv. škrapové pole, krasový útvar. Dážď rozrušuje po tisícročia skaly, do ktorých vyrýva drobné žliabky. Tráva je sfarbená do hneda, neustále ju bičuje vietor, rovnako ako naše tváre. Vyrážame priamo nahor, mimo chodníka. S jedným cieľom, čo najrýchlejšie sa vyškriabať na hrebeň Kršlenice. Svah je strmý, začínam cítiť pálenie v stehnách a celkovú únavu. V polovici kopca si musíme dať prestávku na čaj. Stále je horúci. Počkáme pár minút kým vychladne. Andrej by už najradšej chcel ísť ďalej. Zbalíme si veci do batohov a široko sa rozliezame po svahu. Každý chce byť prvý hore pred ostatnými. Neskutočne sa potím pod vetrovkou, ale napokon som v prvej skupine na čele s Andrejom. Na konci skoro bežíme, ide nám len o to byť hore o niečo skôr pred ostatnými. Vrchol Kršlenice je neďaleko. Skalné veže lemujú úzky hrebeň, ktorým prechádza iba nenápadný chodník v tráve. Musíme si znova odpočinúť a vydýchať sa. Opakujeme procedúru s čajom a rozbaľujeme aj desiatu. Tá je podobná u každého účastníka výletu, obložený chlieb s rôznymi prísadami. Chlieb so salámou, maslom a paprikou je typická kombinácia týchto dní. Počas jedenia si začíname všímať okolitý výhľad do doliny. Vďaka strmým svahom so sutinovými poliami boli lesy v minulosti málo hospodársky využívané. Dnes je tu rezervácia chrániaca krasové výtvory a prirodzené lesy. “Skúsime pohľadať výra a navštívime aj jaskyňu Kršlenica, kde zrátame netopierov. Potom zídeme do doliny a pozrieme ešte jaskyňu Deravá skala.” povedal Mišo a pomaly si začal baliť sveter a termosku do batoha. Vyrážame. Nasledujeme úzky chodník vyšliapaný pravdepodobne muflónmi, ktoré v Malých Karpatoch obývajú práve takéto skalnaté prostredie. Mišo a ja obzeráme skalné vežičky, kde hľadáme stopy po výrovi. Napokon sme úspešní, výr tu pravidelne sedáva a trhá korisť. Perie z holubov, bažantov aj kačíc prezrádza čím sa živí v tomto kraji.
Na ďalšej vežičke, akoby vystrihnutej z propagačného materiálu, sa zastavujem a pokračujem v zbieraní pierok po výrovi. Zrazu ma upúta niečo iné. V tráve na vrchole je zaseknuté niečo tmavé - pazúr! Pribieha Mišo a po krátkom premýšľaní jednoznačne vraví: “Je to pazúr zo sokola myšiara.” Áno, výr loví aj dravce. Aj z jeho potravy je jasné, že dravce neloví náhodne. Prirodzene redukuje početnosť dravcov a sov menších od neho. Tie ho zase z duše nenávidia. Ak sa ukáže za bieleho dňa tak žiadny dravec si nenechá ujsť príležitosť na neho zaútočiť. Je to jeho osud, v noci kráľ a cez deň sa skrýva. Svah je chvíľami menej strmý, dá sa chodiť po jeho trávnatom povrchu prerušovanom roztrúsenými meter a viac vysokými vápencovými skalkami. Znova prichádza na scénu úloha od nášho vedúceho: “Výr tu niekde musí byť. Poďme ho nájsť.” Bleskovo sa rozliezame po okolí s vidinou úspechu v podobe spozorovania výra. Doposiaľ som výra videl iba raz či dvakrát. Aj to sme boli spolu s krúžkom. Minúty ubiehajú, prezreli sme viaceré skaly a terasy pod nimi, no výr tu nie je. Keď prezrieme takmer celú nezalesnenú časť svahu, vraciame sa k Mišovi. Nevadí, aj tak nám Mišo ponúka čokoládu. Presúvame sa na najvyšší bod. Nemáme fotoaparáty, avšak v pamäti ostávajú obrázky na scenériu doliny a sedenia na okraji skaly kým nás facká vietor od severu. Nárazy ustávajú až keď schádzame nižšie. Mišo nám chce niečo ukázať ešte predtým ako pôjdeme hľadať jaskyňu. Popod vysoké skaly postupne za sebou kráčame za Mišom. Zastavujeme pod skalou, v ktorej je puklina asi vo výške jednoho metra spolu s drevenými schodíkmi. “Stojíte pri historickom hniezde výra. Dnes tu už nehniezdi, no prezrádzajú ho kosti a perie z potravy. Ako viete, výr si hniezdo nestavia, iba si vyhĺbi jamku na krytom mieste a tam znesie vajíčka.” Aj keď je to už niekoľko rokov, čo tu výr nehniezdi, zažívam pocit uspokojenia, že viac poznám túto dolinu z výrieho pohľadu. Nastáva však problém, niekoľko krát šliapeme na hrebeň a zase nižšie pod skaly, kým hľadáme jaskyňu. Tá je niekde tu, avšak Mišo ju hľadá po pamäti, čo znamená, že chodník k nej nachádzame až na niekoľký pokus. Obtáčame sa znova okolo skál a pomedzi niekoľko pichľavých kríkov, a zrazu stojíme priamo vo vstupnom otvore. Mrazí ma. Nepríjemný pocit mi prebehol po šiji. V jaskyni leží mŕtva muflónica so skleným pohľadom otočená priamo k nám. Dobieha zvyšok skupiny. Hľadíme na muflónicu a až po chvíli sa k nej priblížime. Stále je čerstvá. Zo zadných stehien jej kvapká krv. Niečo na nich hodovalo, otvorené mäso sa prediera cez kožu. Búrlivo rozmýšľame nad tým čo sa tu stalo. Dravec tu už nie je, pravdepodobne opustil jaskyňu tesne pred našim príchodom. Stopy nenachádzame žiadne. Všetko je na našej predstavivosti a vedomostiach. Z kníh vieme, že v Malých Karpatoch nežijú vlky ani medvede. Túlavé psy lovia uštvaním a zrejme by korisť roztrhali a zjedli na mieste. Líška zase takú veľkú korisť neloví. A odtiahnuť by ju tiež nevedela. Ostáva jediná možnosť. Tvor, ktorého stopy v snehu boli minulé roky videné až vo vojenských lesoch. Šelma, ktorá obľubuje členitý terén a korisť začína jesť od stehien. Všetko ukazuje na jedného tvora. Rysa. Máme zvláštny pocit, takto blízko našej najväčšej mačkovitej šelme sme nikdy predtým neboli. Snažíme sa z jaskyne zahliadnuť niečo živé, pohybujúce sa v jej okolí. Avšak už je určite preč. Sme trocha nesvoji, ale prišli sme sem za jedným konkrétnym účelom. Vyťahujeme baterky a čelovky a rozliezame sa do jaskyne. V štrbinách nachádzame po chvíli množstvo večerníc malých. Jedna na druhej, dokopy niekoľko desiatok. Neuveriteľné ako sa dokážu nasúkať do niekoľko milimetrovej štrbiny. Najväčší objav prichádza na koniec. Mišo nás vzrušene volá za ním vyššie do jaskyne. Všetky svetlá sú upriamené jedným smerom. Zo stropu jaskyne visí veľký netopier - podkovár veľký. Je to prvý a nadlho posledný krát čo sa s ním stretávam v Malých Karpatoch. Javí sa ako veľká hnedá kvapka, ktorá nikdy nedopadne na zem. Na predlaktí sa niečo leskne, prekvapenie nekončí, podkovár má krúžok! Krúžok z 80. tych rokov. Krúžkovaný bol v jaskyni Driny a má minimálne 15 rokov. Malé zviera, ktoré sa môže dožiť aj 30 rokov. V porovnaní napríklad s myšami či potkanmi alebo piskormi, ktoré sa dožívajú ledva dva či tri roky je to riadny nepomer. Navždy sa mi podkovár vryje do pamäti a roky pri nočných odchytoch netopierov ma bude sprevádzať myšlienka na odchyt posledných podkovárov veľkých v Plaveckom krase.
Znova jeme, čokoláda a chleby končia v našich bruchách a všetko zapíjame čajom a ľadovou vodou. Aspoň teda Andrej si veľakrát nosil veľkú plastovú fľašu plnú vody kde sa mu pravidelne vytvoril ľad. Očividne mu to nevadilo a iba pár krát prosil o vodu, keď sa kvôli ľadu nedokázal napiť. Od jaskyne schádzame priamo do doliny, vytvárame rojnicu, aby kamene spod našich nôh nezranili iných členov krúžku. Viacerí padáme, no hneď sa zdvíhame. Znova sa všetko končí pretekmi, kto bude prvý v doline. Dnom doliny vedie lesná cesta s miernym sklonom. Hneď vedľa nej tečie potok, ktorý odoberá vodu z jej svahov. Proti prúdu potoka pokračujeme až k jaskyni Deravá skala. Je to jaskyňa s najväčším otvorom v Malých Karpatoch. Od chodníka treba vyjsť po kamenných schodoch na konci ktorých je veľká kupola. Podľa skôb upevnených do stien skaly je jasné, že je to aj miesto kde sa trénujú skalolezci. Grandióznosť priestoru zasahuje našu predstavivosť. Je to miesto, ktoré bolo osídlené už v praveku. A ani sa nedivíme prečo. Aj teraz sme chránení pred počasím a máme rozhľad do doliny. Spolu s vodou z potoka máme ideálne miesto na prežitie. Odkladáme batohy a s baterkami v rukách ideme hľadať netopiere. Nedovidíme až na strop, tak sa zameriavame na bočné steny a pukliny v nej. Napokon iba jedno miesto je vybrané netopiermi za úkryt. Laura nás volá do nenápadného rohu s viacerými puklinami a záhybmi. Mišo sa musí uhýbať hlavou skale a kľačiac prezerá neskutočne úzku štrbinu po centimetroch. “Pipistrelky! Celá skupina.” vraví a usilovne sa snaží odhadnúť ich počet. Po niekoľkých minútach ho nedočkavo vytláčame a striedame sa v pozorovaní malých netopierov. Pipistrelka alebo večernica malá je náš druhý najmenší netopier. Trpaslík, ktorý v lete žije v dutinách stromov sa počas zimy sťahuje aj do podzemných priestorov. Jedna štrbina ich môže obsahovať aj niekoľko desiatok. Niekedy sú aj mimo štrbín a vtedy ich môže byť aj niekoľko tisíc. Zo stropu visí ešte netopier veľký, úplný opak malých večerníc. Obor. Spokojne odpočíva visiac zo stropu. Trochu na neho blikneme a napokon odchádzame z netopierieho kúta. Pri batohoch sa znova najeme a napijeme. Mišo ešte ukazuje v knižke rôzne druhy netopierov. Preletíme obrázky a hneď sa zbalíme. Je čas ísť domov. Vlak ide až o hodinu a pol. Máme čas. Dolinou prúdia naše zážitky z dnešného dňa. Ako vždy zapárame do seba a napokon sa naháňame. Končíme až tesne pred dedinou. Niektorí sa opláchneme v potoku s ľadovou vodou. Umývame si topánky a drhneme bundy od blata. Nestíhame sa už staviť na kofolu, no ešte chvíľu budeme čakať na stanici kým odídeme domov. Slnko sa už pomaly skrýva za oblaky a my sedíme vo vlaku s myšlienkami na skalné veže Kršlenice. Vlak sa pohol a všetky naše pohľady patria obrysu kopca nad dedinou.
