Pre Andreja

Môj milý Andrej,

život sa na chvíľu zastavil, ale opäť sa pomaly rozbieha. Musí. Som presvedčená, že si vedel, že pochopíme Tvoje rozhodnutie. Viem, že si sa zachoval najracionálnejšie ako si len mohol. Chápem to. A vedel si, že Erikovi to dokážeme vysvetliť tiež.

Mali sme toho veľa spoločného. Obaja racionálni, obaja bordelári. Načo míňať drahocenný čas na upratovanie, keď je vonku tak krásne?

Rozumel si mnohým veciam. Vedel si vysvetliť, ako fungujú oblaky a tlaková níž, a prečo ma práve dnes bolí hlava. Poznal si vzťahy v prírode, aj následky klimatickej zmeny. Mala som pocit, že rozumieš všetkému. Všade si musel byť prvý a všetko bolo treba vyskúšať. Bol si neskutočne empatický. Veci, ktoré si nevedel a nemohol ovplyvniť, napríklad vojnu na Ukrajine, Ťa veľmi trápili.

NP Gesäuse

Vždy som sa tešila na utorok. Vedela som, že sa tam postretávame známi aj neznámi, pokecáme a zachránime spolu svet. Vedela som, že keď objavíš zaujímavý koncert, ozveš sa a ideme. Zvykla som si na koncerty na Devíne, Tyršáku a na Hlavnom námestí. Po covidových obmedzeniach sme sa strašne tešili, že sa život opäť vracia do normálu a my môžeme znovu tancovať a skákať v dave.

Navštívili sme spolu Rothwald, jeden z posledných pralesov v Európe. Pred vstupom do pralesa sme sa dohodli, že dnes huby nefotíme, lebo nemáme toľko času. Ale figu! Fotili sme všetko, najmä huby, takže sme v ňom nakoniec strávili 6 hodín. Naplno sme si užívali tú panenskú divočinu, do ktorej okrem niekoľkých vedcov nik nechodí. Fascinovali nás gigantické 600 ročné jedle a 400 ročné buky. Po ceste domov si navrhol Národný park Gesäuse, v ktorom sme sa zdržali len krátko, ale stálo to za to.

Dlhé roky sme plánovali výlet za žeriavmi do Národného parku Hortobágy a ja som strašne rada, že sme ho s Tebou stihli. Janči nám ukázal to najkrajšie, čo sa tam ukázať dalo a tie spomienky a zážitky nám už nikto nikdy nevezme.

Už teraz mi nesmierne chýbaš a nič už nebude také, ako bolo predtým. Utorky budú už navždy bez Teba. A ty vieš, ako nemám rada zmenu. Ale chápem, prečo tu už s nami nie si. Fyzicky. V mojej hlave s nami budeš stále.

Nat

Andrej - výnimočný krúžkar

 Ahoj Andrej

Osud to zariadil tak, že som mal možnosť spoznať ťa ešte ako žiaka šiestej triedy, ktorý prišiel na náš Prírodovedecký krúžok. Občas sme sa potom smiali pri spomienkach na prvé výpravy, na ktoré si chodil s igelitkou miesto batoha. Úctivo si nám vykal, ale to sa potom rýchlo zmenilo.

Andrej v červeno-modrej šiltovke na krúžku.

 
Boli to úžasné 4 roky pravidelného stretávania – v klubovni, no najmä cez víkendy na výpravách. Stovky kilometrov Záhorím a Malými Karpatami, desiatky preplazených metrov v jaskyniach, brodenie mokraďami a nesmierne množstvo zážitkov.
 
Postupne sa z detského krúžku stávali ozajstné zoologické výpravy. Nie je veľa ľudí, ktorí našli hniezdo bučiaka veľkého, objavil si i zimovisko raniakov v skalnej štrbine, no vždy si najviac z nás inklinoval i k botanike, stromom. To sme v tebe nedokázali zmeniť - a to sme sa snažili😊.

No a potom, Andrej, potom si ma prerástol. Najprv fyzicky („poď sa pretláčať“) a následne si ma prekonal i vo svojich plánoch, cieľoch, cestách.. Ale to už je príbeh Teba a Piatka, Veterníka, Gašpara...

Cítil som veľké zadosťučinenie, keď sa ti dostalo uznania a svojou prácou si sa dostal tak ďaleko.

Keď tu teraz sedím, spomínam a píšem, plačem, samozrejme. A zároveň sa usmievam, pretože tie spomienky sú krásne a pri väčšine z nich sa človek musí smiať. Sú teraz mojím veľkým pokladom...

Andrej, ja neviem, či je nebo. Občas si ale prajem, aby bolo. Predstavujem si ho tak, že keď sa tam dostanem, môžem tam znova prežívať najkrajšie okamžiky svojho života. Ak by to tak bolo, viem, že sa tam stretneme. Pretože si bol súčasťou mnohých šťastných a úžasných chvíľ v mojom živote...

Vďaka Andrej, bolo to krásne. Počkaj nás tam, my prídeme...

Michal.

Šťastie pod Vápennou

 Tento príbeh je spomienka na kamarátstvo a šťastie ako si ho pamätám z lesov Karpát a lúk Záhoria. Zima v Karpatoch pre nás, decká z Prírodovedného klubu v Devínskej Novej Vsi vedeného Mišom Nogom, znamenala predovšetkým návštevu jaskýň a sčítanie netopierov v Borinskom a Plaveckom kras. Každú zimu sme viac krát pozreli staré známe aj nové podzemné priestory. Aj keď sme ich takto doslova preliezli (a preplazili) desiatky, niektoré ostali nadlho pre nás neprístupné. Jedna taká, takmer legendárna, bola Haviareň. Vchod sa nachádza pod hrebeňom Vápennej, dominantného kopca medzi obcami Sološnica a Plaveckého Podhradia. V dobe 90. rokov boli zimy ešte pravými zimami s bohatými nádielkami snehu, ktorý zahalil kopce do hlbokého ticha.Tento rok bola nádielka obzvlášť bohatá. Mínusové teploty a sneh však predznamenal návštevu zimovísk netopierov. Je čas sa brodiť, zašpiniť sa od blata, vymrznúť a celý deň zavŕšiť na kofole.

Obvykle pri návšteve Plaveckého krasu sme sa vybrali pod Vápennú cez malú dolinu Červenica, kde sme pozreli tunajšie jaskyne alebo navštívili jaskyňu pri Kríži. Tentoraz sme sa však od Miša dozvedeli, že v sobotu bude veľká výprava do Haviarne spolu so združením Miniopterus a skautmi. Konečne nazrieme za tajomné dvere so zámkom do jedného z najväčších zimovísk netopierov v Malých Karpatoch. 

Stretávame sa na stanici v Devínskej, po krátkej jazde vlakom prestúpime v Zohore na motorový vláčik popod Karpaty. Cesta síce trvá dlho, miestami je takmer nekonečná, ale zábavy ako vždy kopec. Ideme len niektorí chalani z nášho krúžku. Ešte cestou nás upúta lopata (tá na púšťanie sa po snehu) trčiaca z Andrejovho ruksaku. Smejeme sa, že na čo mu to bude. Zas to bude zbytočne trepať do kopca. Začíname od Sološnice, čo je trochu nezvyk, keďže naše výpravy sa začínali aj končili v Plaveckom Podhradí. Ale dnes sa prispôsobujeme ostatným. Nad dedinou sa napájame na lesný chodník, ktorý smeruje rovno k vrcholu. Teda chodník... Túto zimu je to len súvislá vrstva hlbokého snehu nad kolená. Po desiatkach minút sa aj posledné náznaky stôp ľudí pred nami strácajú. Začíname sa striedať na čele pochodu, teraz pripomínajúceho boj so snehom a vlastným telom. Andrej statočne prešľapáva trasu, mnohokrát zapadá po stehná do výmoľov. My ostatní často aj po pás sa zaboríme a vždy chvíľu trvá kým sa ako-tak dostaneme do tempa. Naša skupina nadšených krúžkarov hrdo vytvára cestu pre ostatných, no sily nám dochádzajú. Napokon sme pod vrcholom. Vápenná. Čakáme zvyšok, hádžeme do seba horalky a tatranky, ktoré zapíjame už vychladeným čajom z termosky. Tí menej šťastní sa trápia zmrazenou vodou v plastovej fľaši. Typický Andrej. Bavíme sa na jeho prekvapení čo dokážu mínusové teploty urobiť s vodou ešte hodnú chvíľu. 

Andrej pije čaj

 Prichádza otváranie zámku na dverách jaskyne. Stojíme opodiaľ, no zástup ľudí sa dáko nehýbe. Po niekoľkých minútach sa dozvedáme, že organizátori tejto akcie zabudli kľúče od zámku doma. Začína nám byť zima, mráz štípe do tváre, topánky premočené spolu s nohavicami a ponožkami do poslednej nitky. Rozmýšľame čo ďalej. Ani po desiatich minútach riešenie neprichádza, tak sa rozhodneme ísť domov. Len sa nám nechce ísť po tej istej trase. Andrej tušil, že pri troche šťastia môže prísť jeho hviezdna chvíľa. Vytrvalo nás prehovára na zostup krížom cez les dolu svahom do Podhradia. Tu to poznáme, mokrí už sme a horšie to už nebude. Aspoň také sú jeho argumenty. Zároveň nás začne lákať predstava miestnej krčmy a tepla v nej. Ideme! Odpájame sa od karavány. Nadšenie nás o chvíľu prejde ako zakopávame o pováľané konáre a drevo pod snehom. Znovu a znovu padáme, gúľame sa svahom. V strede kopca si všimneme, že Andrej nejako za nami zaostal. Ba, čo je divné, že sedí na zemi s veľkým úsmevom na tvári. Sedí a pomaly sa kopaním nôh prisúva k nám. Objavil lopatu čo si celý čas niesol v batohu. V ten zimný deň odohnal našu únavu a sklamanie svojím rozžiareným úsmevom. Samozrejme odmietal naše prosíkanie o požičanie lopaty. Svah patrí len jemu, čo si patrične užíval. Nebolo šťastnejšieho človeka v ten deň pod Vápennou. 

Celý premočený so zmrznutými nohami sme sa dovalili do miestnej krčmy. Obsadili sme veľký stôl v kúte, kde sme zo seba postupne vyzliekli vrstvu po vrstve. Nohy sa nám postupne rozmrazovali asi hodinu. Už tradične si objednávame kofoly a čipsy, aby sme aspoň čiastočne zahnali nastupujúci hlad a únavu. Po akom takom odpočinku je čas ísť na vlak smerom domov. Aj keď sa nám nesplnil cieľ a Haviareň sme nenavštívili, aj tak si navždy zapamätám neopakovateľné šťastie v Andrejovej tvári.  

------------------------------- 

Začal si poslednú krúžkarskú výpravu, zatiaľ sám... ale my prídeme, len nám daj čas.